Súvislosti medzi starogréckym, maďarským a slovenským jazykom.

Už v mojom článku „Súvislosti medzi staroslovanským, maďarským a inými jazykmi“ som upozornil nato, ako nás manipuluvala aj stará, aj nová tzv. „vedecká“ elita(kľudne môžeme pridať aj hospodársku, aj politickú elitu, aj média). Ako príklad manipulácie „vedeckej“ elity som ukázal na čítanie výrazu „словhньскъь ѩзъıкъ “ - po latinštene slověnьskъjь językъ. Tvrdia, že sa má čítať „slovänskʊj jẽzykʊ “, počas povinnej školskej dochádzky vycvičený dav, to prijme bez námietok, lebo sa to naučili, že v škole musia poslúchať „pánov“ učiteľov, nikto nemôže klásť im otázky – takže potom nasledujúci výrok už nikoho nezaujíma „ale čítanie nasledovných hlások nie je isté h, ь, ъ “. Normálnemu človeku to znamená, „že nevieme prečítať, ani výrazy, ktoré obsahujú tieto hlásky!“. Ja by som k nim pridal aj tento znak ѩ. Teraz pozrime sa nato, čo nám zostane, ak naznačíme znakom X hlásky, ktoré nevieme prečítať - „словxнxскxx xзxıкx - SLOVxNxSKxx xZxIKx “ a z toho istého vychádza aj sebapomenovanie, ktoré je zdokumentované takto Словhне, Словhнh - čiže Словxне, Словxнx – SLOVxNE, SLOVxNx. Keď si vezmeme, že Rusi hlásku o čítajú, ako a, tak maďarské pomenovanie SzLAV(slav) – SzLÁV(sláv) nie je vôbec prekvapivé. Čo nevieme prečítať, to naznačíme znakom X a namiesto toho znaku môžeme čítať, čo len chceme, potom vzniknú výrazy slovan, Sloven, Slovén, Slovien, Slovjen, Slavón, atď., a ten, ktorý veľmi veľa výrazov tvorí koncovkou –ák(durák, janák, hanák, spišák, dubák, darebák, junák, sedlák, dubák, atď.), ten je Slovák. Z tohto celého najdôležitejšie je pochopiť tú vec, že VEDCI pôvodnú výslovnosť, ani dnes nevedia! Celá ich veda stojí na takých základoch, ako stoja náboženstvá, kde predpokladajú, že existuje boh, nie sú žiadné dôkazy, ale ľudia v ňom verie. Kto nie je ochotný prijať, tieto predpokladané dogmy, tak je nepriateľom a treba ho zlikvidovať.

Pri študovaní staroslovanských výrazov najčastejšie sa stretávame im zodpovedajúcimi starogréckými výrazmi, v zbierke skýtskych slov taktiež sa stretneme veľkým množstvom starogréckých výrazov a pri skúmaní histórie, taktiež sa stretneme veľkým množstvom citátov v starogréčtine, ktoré sa potom prekladajú rôznym významom. Práve z tohto dôvodu už dlhšie uvažujem o tom, že by som sa začal učiť starogréčtinu, aspoň na začiatočníckej úrovni. Samozrejme nie v jazykovej škole, alebo na univerzite, kde výučba funguje takisto, ako pri povinnej školskej výučbe – povedia a ty to osvojíš, potom budeš užitočným členom „spotrebiteľskej” spoločnosti, ktorý neuvažuje, nerozoberá diania, hlavne nekritizuje, všetko skonzumuje čo mu naservírujú, staneš sa „spotrebiteľským idiotom” vymytým mozgom.

Už pri skúmaní staroslovanského jazyka som prišiel nato, že vedci veľmi často len predpokladajú niektoré veci a potom na základe takýchto domienok sú schopní vykreovať hoci aj celú gramatiku jazykov. Bezproblémové šírenie a donútiť prijať takéto domienky vyriešila povinná školská dochádzka a zavedenie povinnej učebnej osnovy, no pred 150 rokmi ešte to takto nefundovalo, lebo jazyky ešte žili v rôznych nárečiach. Vedia to aj jazykovedci, tak pri dnes takých módnych porovnávaniach jazykov by to mali brať do úvahy. Pozrime sa na tento citát: Románske(novolatinské) jazyky samozrejme pochádzajú z vulgárnej hovorovej latinčiny(iným slovom: ľudovej), čiže z toho, čo hovorili v tej dobe ľudia v Ríme, alebo inde. Preto to musíme zdôrazniť, lebo tá tzv. klasická latinčina spisovná, latinčina

písaných pamiatkových dokumentov v porovnaní s tým základným jazykom je iná(písanie je konzervatívnejšie, spisovatelia vždy mali nároky, aby jazyk zachovali v nejakej, čo najmenej zmenej forme, a tak sa odtrhli od seba jazyk písomný a „prirodzená” hovorová reč). (http://hu.wikipedia.org/wiki/Latin_nyelv). Ja by som citát upravil takto: Všetké modermé jazyky pochádzajú samozrejme zo svojich vulgárnych (iným slovom: ľudových) jazykov, čiže z tých ktorými v skutočnosti hovorili ľudia na určitom danom území a inde. Preto to musíme zdôrazniť, lebo ten tzv. klasická spisovný jazyk, jazyk písaných pamiatkových dokumentov v porovnaní s tým základný jazykom je iný(písanie je konzervatívnejšie, spisovatelia vždy mali nároky, aby jazyk zachovali v nejakej čo najmenej zmenej forme, a tak sa odtrhli od seba jazyk písomný a „prirodzená” hovorová reč). Kto chce, pochopí to, kto nechce tomu zbytočne vysvetľovať.

Teraz pozrime sa nato, aký materiál nájdeme k štúdiu starogréckeho jazyka. Maďarom je dostupná učebnica: Bolonyai Gábor Bevezetés az ógörög nyelvbe(2006) – http://mek.oszk.hu/04800/04898/04898.pdf.

Na porovnanie a kontrolu môžeme používať nasledovné cudzojazyčné knihy: „Alen Rogers Benner Beginner´s greek book(1906)“ – https://archive.org/details/beginnersgreekb00smytgoog, alebo „professor W.H. Waddel A greek grammar for beginners(1873)“ - https://archive.org/details/agreekgrammarfo01waddgoog

V učebniciach po lekciách sú slovníky, ale dobre je, ak máme po ruke aj nejaký väčší slovník. Györkösy Alajos(aby sme nezabudli na priezviská, do roku 1940 sa volal Jirka, ako dobre je vedieť, že kto je kto v skutočnosti), Kapitánffy István, Tegyey Imre Ógörög- magyar (nagyszótár)(1990)(Veľký slovník starogrécko – maďarský) nie je každému dostupný, lebo dá sa kúpiť len v kníhkupectve. Bezplatne je dostupný starší slovník: Soltész Ferenc, Zsarnay Lajos Görög-magyar szótár(1857, Sárospatak)http://books.google.sk/books?id=CbAWAAAAQAAJ&printsec=frontcover&hl=sk#v=onepag e&q&f=false

V angličtine je dostupný tento slovník: Valpy M.A. Fundamental word of the greek language(1826, London) http://books.google.sk/books?id=n_osAAAAYAAJ&pg=PR1&lpg=PR1&dq=valpy+M.+A.+f undamental&source=bl&ots=QUvbbF6jyV&sig=gTyS6iRsok92HwWv_gTO5kz34vI&hl=sk &sa=X&ei=s9b5U4KAKInCPMfQgcAN&ved=0CCsQ6AEwAg#v=onepage&q=valpy%20 M.%20A.%20fundamental&f=false

Niekto teraz môže položiť otázku: Prečo práve starogrécky jazyk by sme sa mali učiť a prečo porovnať s maďarským? Len preto, lebo väčšina historikov pokladá starogrécku civilizáciu za základ europskej civilizácie, ktorú Rímska ríša ďalej rozvíjala a rozšírila do iných častí Európy. Potom aj preto, aby sme vedeli odkontrolovať tých, ktorí napísali našu prahistóriu podľa gréckych prameňov, napr. Télfy János Magyarok őstörténete: görög források a scythák történetéhez http://books.google.sk/books?id=0lBIAAAAYAAJ&printsec=frontcover&hl=sk#v=onepage &q&f=false (ani tu nezabudnime na zmenu priezviska Télfy sa volal do 25. apríla 1847 Zima, a namiesto mena Iván do roku 1867 používal János, narodil sa v Trnave(Nagyszombat(naďsombat)) 18. júna 1816 bratislavská župa – zomrel v Budapešti 2. augusta 1898, bol jazykovedcom a univerzitným učiteľom), alebo aby sme odkontrolovali porovnanie slov, napr. v knihe Dr. Aczél József Szittya görög eredetünk (1926). http://www.magtudin.org/Aczel_Jozsef_Szittya-gorog_eredetunk.pdf

Predtým, ako by sme postúpili ďalej, pozrime sa nato, čo vyvolalo potrebu porovnávania jazykov. Samozrejme predpoklad existencie jazykových rodín. Dnes tento predpoklad nám naservírujú, ako konkrétny fakt, ale kto a kedy vymyslel túto teóriu? Takto píšu na Wikipédii: „Príbuznosť medzi niektorými jazykmi, ktoré sa dnes nazývajú indoeurópskými prvýkrát zbadal holandský jazykovedec Marcus Zuerius van Boxhorn, on upozornil nato v roku 1647. Rozpoznal podobnosti medzi týmyto jazykmi a predpokladal v minulosti existenciu jedného primitívneho spoločného jazyka, ktorý on nazval „skýtskym”. Jeho teoretická jazyková rodina najprv stála z holandštiny, gréčtiny, latinčiny, perzštiny a z nemčiny, neskoršie pridal do tejto skupiny aj slovanské, keltské a baltické jazyky. Názory Van Boxhorna sa nastali známymi v širokom kruhu vedcov a nezačali podľa neho ani žiadnu výskumnú prácu.“ Pozrime sa ďalej: „Teória sa objavila znova len skoro o 100 rokov neskoršie, v roku 1786, teraz v prácach Sir Williama Jonesa. Jones ako argument ukazoval podobnosť medzi vtedy najstaršími známými jazykmi (gréčtina, latinčina, sanskritština a perzština).[1]“ – „Neskoršie systematické porovnanie rozšíril Franz Bopp na nemčinu a na iné jazyky. Počas 19. storočia na základe týchto výskumov sa vytvoril pojem „indogermánske jazyky”, s ktorým v prvorade chceli zdôrazniť príbuznosť nemčiny s ostatnými jazykmi a ešte dokázať prioritu nemeckej kultúry.“ – „Východiskovým bodom indoeuropskej jazykovedy je vydanie diela Boppa Porovnávacia jazykoveda medzi rokmi 1833 a 1852. On ešte bol neistý v tom, či predkom indoeurópskych jazykov je sanskritština, alebo tieto jazyky majú ešte nejakého pôvodného spoločného predka. Výskum indoeuropských jazykov aj potom ešte desaťročia ostal sanskritskocentrický. [2] “ Potom už ani sanskritčina nebola dostatočne dobrá pre „übermensch” Germánov, a preto „ August Schleicher (1831–1868) bol ten, ktorý ako prvý odmietol, aby sanskritský tvar bol udávaný, ako najstaršia forma výrazov a namiesto toho stanovil základné rekonštruovatelné korene PIE jazyka. [3] “ No, a táto skratka PIE označuje tzv. protoindoeurópsky jazyk. Tento jazyk skúšajú rekonštruovať z tých dnešných hovorených jazykov a z ich písomných pamiatok, ktoré boli zaradené do spomínanej rodiny. „Indoeuropský prajazyk je jeden predpokladaný jazyk, ktorý sa začal rozdeľovať na jednotlivé nárečia 5000 pred n.l.. Do dnešného dňa nevedno, kto a kedy s tým jazykom hovoril a či bol jednotným jazykom.“ Povedzme narovinu, ani to nevedia, či vôbec niekedy existoval taký jazyk! Dôkazy sú zhruba na tej

úrovni, ako sú dokázané náboženské dogmy. Ak sme pritom, tak pozrime sa nato, ako nám vymývajú mozgy. Príklad je zo českej wikipédie o Schleicherovi: „Za Schleicherovo hlavní dílo je považováno Compendium der vergleichenden Grammatik der indogermanischen Sprachen(Kompendium srovnávací gramatiky indoevropských jazyků), v němž se pokusil zrekonstruovat indoevropský prajazyk.“ Dôraz je tu na preklade a na tom, že pätolýzači Europskej unie, ako sa snažia zmierňovať prejav nemeckého nacionalizmu, keď nám výraz indogermanischen preložia na indoeuropský. Bohužiaľ „spotrebiteľskými idiotmi“ to môžu robiť. S týmto ešte nekončíme, pozrime sa nato, aký vplyv mala táto teória na výskum a zaradenie maďarského jazyka. V tzv. Maďarskej akadémmii vied vo výskume maďarského jazyka získal vedúcu úlohu Hunfalvy Pál, pôvodným menom Hunsdorfer Paul z Veľkého Slavkova (po maďarsky Nagyszálók(naďsálók) – leží 5km od Popradu na Slovensku), čiže je to rodený Sas, alebo Nemec. V roku 1851-ben sa zoznámil s Regulyom Antalom, ten je zo Zircu{prvých nemeckých usadlíkov vypálil kuruci, ďalší nemeckí usadlíci prišli v roku 1725, podľa toho môžeme konštatovať, že obec mala čisto maďarských obyvateľov?, z tejto obce pochádza známy maďarský(?) vinársky odborník Czeiner Nándor(1850), alebo Szépligeti Győző(1855-1915) učiteľ, zoológ, podľa mena Maďar, ako remeň, len škoda, že do roku 1870 sa volal Schönbauer}, jeho otec bol právnikom a píše sa, že Reguly svoje jazykové znalosti z nemčiny priniesol z domu (to naznačuje, že oni doma iste rozprávali po maďarsky). Reguly bol zástancom vogulsko - maďarského jazykového príbuzenstva, v presadzovaní tejto teórie mu pomáhal, taký istý veľký Maďar Toldy Ferenc(člen MAV, bol synom Schedela Ferenca a Jozefíny Thalherrovej, rodičia vôbec nevedeli po maďarsky, takže jeho pôvodné meno je Schedel). Hunfalvy pomáhal Regulyovi spracovať jeho vogulské materiály. Reguly mal fínske kontakty, Hunnfalvy takisto sa učil po fínsky. Z iného smeru zase skúmal jazykovú príbuznosť tureckého a maďarského jazyka ďaľší oslavovaný Maďar Vámbéry Ármin, pôvodným menom Wamberger Hermann(je židovského pôvodu), s tým istým smerovaním výskumu sa dostal do Maďarska Budenz József nemecký jazykovedec, ktorý študoval indogermánsku jazykovú teóriu, po maďarsky sa začal učiť len, ako 22 ročný, no, i napriek tomu Hunfalvy ho poveril porovnaním maďarského jazyka s ugrofínskymi jazykmi samozrejme metódou indogermánskej porovnávacej jazykovedy). Budenzovu nedokončenú prácu pod názvom „Az ugor nyelvek összehasonlító alaktana - Morfologické porovnanie ugorských jazykov“ vydal jeho študent Simonyi Zsigmond, smozrejme takisto pravý Maďar, len jeho pôvodné priezvisko je Steiner. Potom sa nečudujme, že kvalitatívne akú úroveň dosiahla maďarská jazykoveda a ani nadtým, kde a do akej jazykovej rodiny bol zaradený maďarský jazyk. Otázkou je, či vôbec na akadémii pracoval nejaký Maďar? Najväčšie svinstvo je, ale to, že nám a našim deťom učia priezviská baranské, hoci sú to preoblečení vlci a nepomenujú ich pôvodnými vlčími menami!

Takým istým príkladom je teória, že maďarský jazyk prebral slovanské slová, ale o opačnom smere už sa nemôže ani ceknúť. Pozrime sa nato odkiaľ pofukuje vetrík. Hlavným protagonistom tejto myšlienky bol Asbóth Oszkár (člen MAV), jeho kniha bola vydaná pod názvom „Szláv jövevény szavaink – Naše slová pochádzajúce od Slovanov” v roku 1907 v Budapešti. Asbóth Oszkár má pekné maďarské priezvisko, narodil sa v Újarade(dnes Aradul Nou) v roku 1855, táto obec v roku 1910 mala 6006 obyvateľov a z toho 5054 Nemcov, 704 Maďarov a 221 Rumunov. Oplatí sa nadtým zamyslieť. Túto teóriu ďalej rozpracoval Knyiezsa István(člen MAV) jeho kniha pod názvom „A magyar nyelv szláv jövevény szavai

I. és II. – Slová slovanského pôvodu v maďarskom jazyku I a II.“ bola vydaná v roku 1955. Knyiezsa István sa narodil v roku 1898 v Trstenej(župa Orava - Orava, Trstená pri polských hraniciach) v slovenskej rodine, čiže bol „maďarským“ jazykovedcom, ktorý dostal Kossuthovu-cenu v roku 1953. Nadtým taktiež sa oplatí zamyslieť. Celkovo nad úrovňou maďarskej jazykovedy sa oplatí zamyslieť, ak sa dá publikovať práca s takým titulom „A magyar helyesírás története a tatárjárásig – História maďarského pravopisu do obdobia vpádu Tatárov“, práca vydaná v roku 1929. Vpád Tatárov sa datuje na roky okolo 1240, nie vtedy, ale ešte ani v rokoch okolo 1800 nemôžeme hovoriť o „maďarskom pravopise“. Ku takýmto „vedeckým“ prácam ťažko násť slová.

Teraz zabudnime na pojem „jazykové rodiny”, ktorý vymysleli Nemci pred dvesto rokmi, zabudnime na ich pomenovania, ako indogermánsky, indoeuropský, ugrofínsky, aj nato, ktorý jazyk je kde zaradený. Zabudnime aj na tú tézu, že maďarský jazyk zo všadial preberal svoje slová. Vráťme sa 200 rokov a potom nemáme vypracovanú svoju gramatiku, nemáme ani maďarský pravopis a hlavne ešte nebola obnova jazyka. Naproti tomu máme slobodnú reč, máme svoje nárečia a tak musíme počítať pri výskume jazyka s oveľa väčším počtom slov, alebo ich rôznymi formami výslovnosti. V tomto momente nemusíme rozmýšľať ani nadtým, kedy vznikol náš jazyk. V začiatkoch bolo treba napodobniť zvuky, ktoré sa vyskytovali v prírode, s tým sa dali celkom dobre pomenovať rôzne prírodné javy, aj zvieratá boli najprv pomenované podľa toho aký zvuk vydávali, len neskoršie sa objavili abstraktné pomenovania. Tieto zvukové znaky a pomenovania celkom dobre sa zachovali v maďarskom jazyku, v našich slovách. Veľmi ťažko rozhodnúť o tom, že ktorý jazyk je starší. Podľa mňa ten, ktorý najlepšie vie zobraziť, alebo popísať prírodu a čo najslobodnejšie sa v ňom dajú vyjadriť naše myšlienky. Tu sa dostaneme k tomu, že ako mohol chápať takúto slobodu napr. Nemec, ktorý vo svojom jazyku všetko má striktne predpísané. Sú predpísané rody, slovosled, atď.. Skoro to isté platí aj pre slovenský jazyk (slovanské jazyky). Vyzerá to tak, že takáto viazanosť platila už aj v tzv.starogréckom jazyku, neskoršie sa k tomu dostaneme. Maďarský jazyk naproti tomu zväčša zachoval prirodzené rody. Tento dôležitý fakt si uvedomuje veľmi málo ľudí. Život v súlade s prírodou sformoval naše myslenie a to pretváralo potom aj naše jazyky. Keď naše zmýšlanie odvrhlo zákon o spolužití s prírodou, tak takéto zmýšlanie premenilo aj naše jazyky na neprirodzené. Jedným z týchto znakov je premena prirodzených rodov vo významoch niektorých slov, teda to, že rod výrazu sa prideľuje podľa toho, že na akú hlásku sa to slovo končí. To potom automaticky premení zmýšlanie používateľa tohoktorého jazyka. Zoberme ako príklad výraz isten(išten) = boh z maďarčiny. Hociako sa snažia dnešné náboženstvá hlásajúce prvenstvo mužského princípu(mužskošovinistické) manipulovať naše myslenie, ak rozmýšľame podľa rozumového pochodu maďarského jazyka, tak slovo isten(išten) = boh, alebo őstény(őštéň) = praprincíp, praexistujúci je bez rodu(v slovenčine by malo byť všeobecný rod). Preto je potrebné na upresnenie rodu použiť výraz atyaisten(aťaišten) = doslovne otecboh, isten atya(išten aťa) = boh otec, ak hovoríme o mužskom pojme{v maďarčine hím je výraz všeobecne na mužské, čiže oroszlán je, keď hovoríme všeobecne lev, hím oroszlán(hím oroslán) = lev muž a nőstény oroszlán(nőštéň oroslán) = lev žena(levica)} - ak hovoríme o ženskom pojme, tak je anyaisten(aňaišten) = doslovne matkoboh, isten anya(išten aňa) = boh matka, istennő(ištennő) = boh žena(bohyňa). Všeobecne slovo na ženskú entitu je nőstény(nőštéň)(ženský princíp), ako sme to videli hore pri výraze nőstény oroszlán(nőštéň oroslán) = lev žena(levica). Na mentalitu pradávných Maďarov, lepšie povedané maďarského jazyka(skôr tých, ktorí vytvárali maďarský jazyk) poukazuje aj to, že výrazy férfitény(férfitéň), alebo hímtény(hímtéň) = mužský princíp neexistuje(je to priamy dôkaz jazykový na existenciu matriarchátu, na „zlatú éru“ ľudstva,

keď spoločnosť riadili ženy a neboli vojny, bol mier). Naproti tomu v starogréčtine slovo boh je mužského rodu, lebo sa končí na -(os). Tak si to treba aj zapamätať , (theós, ho) mužský rod, to znamená, že výraz nemôžem používať vo všeobecnom rode(strednom). Zaujímavosťou je, že v slovníku Soltész-Zsarnay je udaný tvar , ,  (theós, ho, hē, alebo archaické čítanie hhe), to minimálne ukazuje na dvojitý tvar mužský a ženský, u iných na výraz bohyňu (istennő(ištennő)) nájdeme slovo

(theá), (theaina),

z toho

logicky vyplýva, že označenie ženského rodu (hhe) u Soltész-Zsarnaya sa vzťahuje na tento tvar. V slovenčine slovo boh je mužského rodu, lebo sa končí na spoluhlásku, aby sa premenilo na pojem ženského rodu je potrebné použiť jednu z koncoviek na vytvorenie ženského rodu, tak je potom bohyňa. Na prvý pohľad vidno, že starogrécke a slovenské

(theaina) - bohyňa. ženského rodu (theá) - žena,

tvorenie slov ženského rodu je podobné

Podobá sa aj to, že

slová končiace sa na hlásku a sú v maďarčine je nő, asszony(assoň), sestra v maďarčine leánytestvér(leáňteštvér). Odtrhnutie jazyka od prírody sa ukazuje v tom, že takto slová končiace sa na hlásku a automaticky sa zaradili do ženského rodu npr. mačka, ulica = utca, hora = hegy(heď), ale evidentne sú bez rodu(stredný rod)(pojem ulica a hora je jasný, ak všeobecne hovoríme o mačkách, že sú čierné, hladné, atď. tak tam hovoríme aj o kocúroch, ktorí v prírode majú mužské pohlavie). Každému prirodzene rozmýšľajúcemu jedincovi musí byť jasné, že predošlé pojmy v prírode nemajú ženský charakter, sú bez rodu, bez pohlavia, čiže sú stredného rodu. Typické pretláčanie uprednostnenia mužského myslenia potom prinesie problém, lebo pod výrazmi, ako hős(hőš) = hrdina, elnök = predseda, bandita = bandita, zongorista(zongorišta) = klavirista by sa mali objaviť mužskí jedinci. V maďarčine nie je problém, lebo výrazy sú viacej neutrálného charakteru, ale v slovenčine(v slovanských jazykoch) slová končiace sa na hlásku a sú ženského rodu, ale hrdina, predseda, bandita, klavirista by mali mať mužské pohlavie, teda bolo treba zaviesť podstatné mená mužského rodu končiace sa na hlásku a a treba si ich všetkých zapamätať. Tento jav potom priniesie to, že je potrebné sa naučiť rodové zaradenie každého výrazu(podstatného mena). Je to potrebné aj preto, lebo výrazy udávajúce vlastnosti(prídavné mená) zoberú rodové znaky tých podstatných mien, ktorých popisujú. Kým v maďarčine na prídavné meno je len jeden všeobecný tvar, čiže szép(sép) férfi(muž), nő(žena), fa(drevo)(akoby v slovenčine bol nejaký tvar peknx ku všetkému), v starogréčtine, v slovenčine a v slovanských jazykoch sú určené rôzne rodové tvary (kalós) - pekný,

(kalón) - pekná, (kalóu) - pekné(dávno peknuo). V maďarčine sa to nedá, ani interpretovať, lebo by musel hovoriť hímszép(hímsép), nőszép(nősép), semlegesszép (šemlegešsép), čo je nezmyseľ. Tu by sme mali zachytiť podobnosť v tvorení stredného rodu starogréčtiny a starého slovenského tvaru -

(kalóu)

- peknuo. Okrem toho by sme

mali zbadať príbuznosť medzi týmito slovami, starogréckemu

(kalós)

zodpovedá

maďarský výraz éklős(éklőš), a (kalóu) je éklő(nárečovo éklőü). Úvodom toľko o jazykových rodoch, neskoršie aj tak sa stretneme všade s touto ťažkosťou.

V predošlých riadkoch som spomínal otázky, ktoré sa objavia v súvislosti štúdiom starogréčtiny, teraz sa pozrime na znakovú zostavu starogréckeho jazyka. V knihe Gábora Bolonyiho nájdeme nasledovnú tabuľku.

Predtým, ako ukážem abecedy z ďalších dvoch kníh sa zastavme na chvíľočku. Položme si otázku: Aké bolo starogécke písmo v začiatkoch? Citát: Pôvodne používali len veľké písmená, neskoršie v každodennom živote začali používať tzv. listové písmo(kurziv), neskoršie nedávno po Kristovi, pred rokom 835 nl. začali používať aj v tlači, aj pri písaní dnešné malé písmená. Pri písaní v gréčtine veľmi často používali legatúry(zložené písmená). http://www.kislexikon.hu/gorog_iras.html

Ďalší citát: Pôvodne v starogréckom písaní nepoužívali žiadné diakritické znamienko. Z dlhých samohlások poznali len dve tj. ómegu a étu, ktoré majú samostatné písmená(znak ω vznikol, ako legatúra z dvoch znakov o), namiesto znelých - neznelých a sykavých párov používali takisto samostatné znaky(p/b, t/z/s, atď.). Značenie prízvukov začali používať Gréci, keď ich literatúra sa rozšírila do sveta, lebo tak sa dala skorej osvojiť výslovnosť starogréckych slov. http://hu.metapedia.org/wiki/%C3%93g%C3%B6r%C3%B6g_nyelv

Už na základe abecedy udenej Bolonyaim a dvoch citátov by sme mali položiť niekoľko otázok, aby sme sa dostali hlbšie našími vedomosťami o starogréčtine, ale pozrime sa ešte predtým na abecedy a pomenovanie niektorých hlások z ďalších dvoch spomínaných kních.

Abeceda z knihy Alen Rogers Benner Beginner´s greek book:

Abeceda z knihy: professor W.H. Waddel A greek grammar for beginners

Bolonyai vo svojej tabuľke aspoň sa snaží ukázať, že ako vyzeralo pôvodné starogrécke písmo len s veľkými písmenami. Ďalší autori taký postup veľmi nebudú uplatňovať, lebo obidva spôsoby písania vedľa seba upozornia na protirečenia. On si to môže dovoliť, lebo vie, že žiaci sa naučia to, čo je potrebné, ale ďalej nebudú rozmýšľať a nepoložia mu otázky, hoci by mali. Pozrime sa na prvé písmeno , α, , α, alpha. Z citátov vieme, že najprv

písali len s veľkými písmenami, neboli diakritické znaky, potom pri písaní s malými písmenami už sú vysvetlovacie znaky nato, že čo a ako treba vyslovovať, dokonca sa tvrdí, že niektoré znaky vysvetľujú to, že ako sa slovo pôvodne písalo. Ihneď pri výraze alfa nájdeme značenie , je tam znak, ktorý nazývame odsuvník, alebo apostrof (významom vynechať niečo). Bolonyai používa v jeho starogréckej gramatike maďarské slovo hehezet, čo znamená výslovnosť s hláskou h. Pozrime sa ihneď nato, čo hovoria vedci o znaku odsuvník (hehezet): Diakritické znamienko odsuvník(hehezet) sa používa pri takých výrazoch, ktoré sa začínajú samohláskami. Slovo môže byť vyslovené s hláskou h (hehezetes) dvojakým spôsobom: buď na začiatku slova, ktoré sa začína samohláskou, alebo, keď obsahuje spoluhlásky spojené s hláskou h (χ /kʰ/, θ /tʰ/, φ /pʰ/). Gréci z Attiky v starogréckom písaní len s veľkými písmenami tento zvuk (h) v slovách, ktoré sa začali samohláskou dlho ani neznačili [4], len po vytvorení písania s malými písmenami začali značiť diakritickým znamienkom. Znak odsuvník(hehezet) má dve formy: ᾽ (slabý odsuvník(hehezet), spiritus levis), a ῾ (sliný odsuvník(hehezet), spiritus asper). Slabý odsuvník(hehezet) znamená, že nie je tam vyslovený zvuk h (napr. Ἀθῆναι - Athénai), silný znamená, že je tam zvuk h (napr. Ἑλλάς - Hellás). Tento nástroj môže byť zostatkom z pradávnych písaní s hláskovými písmenami, kde vôbec neznačili samohlásky, ale ak sa slovo začínalo samohláskou, tak to bolo naznačené. U Bolonyaiho takto nájdeme pod abecedou:

Preklad: Iné hlásky(zvuky) - hehezet(odsuvník)( = hlásky „h” na začiatku slova) slabý hehezet(odsuvník)( = nevyslovujeme hlásku „h”); napr. v slove (vysl.) aróma = „korenie“ silný hehezet(odsuvník)( = vyslovujeme hlásku „h”); napr. v slove „hodina”(maď. óra)

(vysl.)

hóra =

Čiže, takto nám vznikla „ďalšia” hláska(zvuk) hö, ktorá je mimo abecedy a má znak ῾. No, a čo asi mohli písať namiesto tohto znaku vtedy, keď ešte písali so samými veľkými písmenami? Rozum dá, že znak H, len v novej dobe tento znak obsadili pre zvuk é a tak sa nastali komplikácie. Ak by sme sa chceli uistiť, že dnes napísaný výraz Ἑλλάς - ς v minulosti značili HE, tak by sme museli takýto záznam nájsť v starších dokumentoch. Ak to chceme urobiť, tak sa potrebujeme dostať k starým dokumentom, ktoré sú len v múzeach, alebo fotky niektorých môžeme nájsť na internete. Ak niekto hľadá takýto záznam v starých dokumentoch, tak je to také niečo, ako keby hľadal ihlu v kope sena. Prečo? Preto, lebo by sme mali poznať, ako vyzerajú, tie staré pôvodné dokumenty. Nuž, zaujímavo, lebo pôvodné dokumenty neexistujú! Povedzme, že predpokladaná éra existencie Homéra je 12. - 7. storočie pred nl., novšie udávajú 7 - 8. storočie pred nl., no údajné najstaršie kúsky papyrusov na ktorých zase údajne sú prepísané úryvky jeho Iliady a Odysey sú datované na 2- 3. storočie pred nl. a sú zhruba v takomto stave.

Iliada 2. – 3. storočie pred nl. Najprv sa pozrime na detail z tej časti, kde text je súvislý a potom z tej časti kde je text neúplný.

Iliada 2. – 3. storočie pred nl. súvislý text

Iliada 2. – 3. storočie pred nl. neúplný text

Teraz sa pozrime časť z lexikonu z 1. storočia nl., kde sú údajne zaznačené Homérove slová.

Homér 1. storočie nl.

Homér 1. storočie nl. zväčšený detail

Iliada aj s poučením z 10. storočia nl.

Iliada aj s poučením z 10. storočia nl. zväčšený detail

Odysea tlačená okolo rokov 1488-1489

Odysea tlačená okolo rokov 1488-1489 zväčšený detail

Odysea 2. – 3. storočie pred nl.

Odysea 2. – 3. storočie pred nl. zväčšený detail Po týchto poznatkoch, čo povieme takémuto vymývania mozgov(maďarská wikipedia): http://hu.wikipedia.org/wiki/Hom%C3%A9rosz Homér(os)

narodený: 8. storočie pred nl. Miesto narodenia je neznáme(1) zomrel: 8. storočie pred nl. zamestnanie: básnik spisovateľ autor

Odkiaľ vedia, že ako vyzeral? Táto socha bola vyrobená ešte v období pred nl.? Kedy, ak údajná doba existencie Homéra je v rozmedzí od 12. - 7. storočia pred nl.? No, a kde našli? Kedy? Ešte to stále nie je všetko, lebo v klamstvách sa pokračuje ďalej, pod obrázkom sochy nájdeme údajné originálne začiatočné riadky Iliady.

Naozaj, presne s takými písmenami boli naznačené začiatočné riadky Iliady? S takými písmenami sa stretneme pri tlači v rokoch 1488-1489, ani tam ich nenájdeme všetky. Originál, ak vôbec taký text existoval, musel byť napísaný s veľkými písmenami, alebo nie?! Ani s bibliou nestojíme lepšie. Niektoré údajne najstaršie starogrécke zápisy z nej sú z Codexu Sinaiticus datované na 4. storočie nl.. Digitalizovala British Library a tak zdostupnila pre verejnosť tu: http://www.codexsinaiticus.org/en/manuscript.aspx?book=1 .

Codex Sinaiticus biblia Genesis, hlava 21. a 27. verš

Samozrejme pravdou je aj to, že nie každá strana je v takom zlom stave, existujú aj lepšie, ako to vidno na nasledujúcom obrázku.

Codex Sinaiticus biblia Isaiah 1.1 – 1:27

Pracovníkom British Library, ktorí prevádzali digitalizáciu patrí moje uznanie, lebo oni aspoň sa snažili prepísať to, čo v skutočnosti videli na starých závitoch.

Codex Sinaiticus biblia Genesis hlava 21. zväčšený detail

Codex Sinaiticus biblia Genesis hlava 21. zväčšený detail z prepisu s malými písmenami Samozrejme každý môže urobiť chybu, našiel som dosť rýchlo. Ak lepšie pozreme, tak nakonci druhého riadku sa stratila hláska , čiže Y, ktorú na originály nájdeme, dá sa vidieť a reprodukovať, takto - TOY. Teraz pozrime sa na ukážku úryvok z textu Hésiodosa, ktorého existenciu predpokladajú taktiež v 8. storočí pred nl. a spracovala Bibliotheca Augustana. Úryvok je tu: https://www.hsaugsburg.de/~harsch/graeca/Chronologia/S_ante08/Hesiodos/hes_ka03.html

Náhodou k tomuto úryvku uverejnili aj starý text z ktorého robili prepis s malými písmenami. Tu sa ukáže už v plnej sile ten moderný „starogrécky” pravopis - správne čítanie. Presne čítajú aj potrhané, rozstrapkané časti a nájdu sa aj nové rozličné tvary toho istého znaku H, dokonca aj to vedia, kde mali nechať veľké písmená. Takto dostaneme potom namiesto

, potom , , Ἥ, ῆ, atď.. To isté platí aj pre ostatné písmená. Povedzme dnešné znaky , σ, ς – s, dávno boli značené len znakom C. Teraz už sa nemusíme čudovať tomu, že v staroslovanskej abecede, ktorá starého znaku H stále modernejšie starogrécke znaky raz

mimochodom bola vytvorená pod gréckym vplyvom znak C = S a u niektorých je aj do dnešného dňa, naproti tomu u Grékov na obrázku textu z 10. storočia nl. z nejakého dôvodu už nájdeme znaky podobné dnešným. Mohli by sme položiť veľa otázok týkajúcich sa písmien abecedy, napr. ako vysloviť znak Y? Prečo vyslovujeme hlásku M(Y) = mű(Slovania mí), alebo N(Y) = nű(Slovania ní), no, ale potom T(AY) prečo sa nevyslovuje taü (u Slovanov taí), ale spoločne všetcia tau – tento znak aj v latinčine má pomenovanie „i Graeca“, tzn., že nie je u, ani nie je latinská zvuk i, ale je to niečo iné (Hláska y v klasickej dobe najpravdepodobnejšie sa zhoduje s maďarským(alebo nemeckým pozn. prekl.) ü, ű, neskoršie sa zjednodušila na hlásku i, a používali len vo výrazoch gréckeho pôvodu. O tom hovorí aj pomenovanie: i Graeca, čiže „grécke i” http://hu.wikipedia.org/wiki/Latin_nyelv).  Po takom dlhom prehrabávaní sa v dokumentoch vráťme sa k odsuvníku(hehezet), ktorého používanie potom, ako som videl staré dokumenty je úplne nezrozumyteľný. Zdravým rozumom je ťažko pochopiť, že pri slove, ktoré sa začína na samohlásku značím to, že na jeho žačiatku nemám vyslovovať hlásku H, druhé vysvetlenie, že značia to, kde sa vyslovoval dávno na začiatku zvuk h, je problematické, lebo v starých dokumentoch by sme mali takéto príklady veľmi rýchlo nájsť, ale ja som sa s tým zatiaľ v dokumentoch, ktoré som mal k dispozícii nestretol. Mohli by sme túto vec zanedbať, ale keďže budeme porovnávať výrazy, hľadať príbuznosti, zhodu slov, tak musíme brať do úvahy obidve formy výslovnosti slov.

ing. Štefan Varga 23. október 2014, Fiľakovo

(pokračovanie neskoršie)